Mesačný tieň sa stal najdlhšou jaskyňou Tatier = 24,1 km (a skaza 1. bivaku)

29.01.2010, Braňo Šmída, Igor Pap

Zima v Tatrách má svoje čaro a akcie do Mesačného tieňa na Širokej v tomto ročnom období tobôž. :-) Ľudia sa na ne zvyčajne masívne nehrnú, nečudo: do pekelne strmého kopca treba prešliapnuť s nákladom na pleciach stopu hlbokým snehom, môžu tu padať (aj padajú) lavíny a najmä, nikdy neviete, aká víchrica vás prekvapí po 4 dňoch v zemi. Vo výskume jaskyne však treba držať istú kontinuitu aj morál, a tak, len čo meteorológ Iľko naznačil pár dní stabilnejšieho počasia, v overenej dvojke B. Šmída a I. Pap sme v dňoch 22. – 25. januára 2010 vyrazili na akciu, ktorej cieľmi boli rekognoskácie sektoru tzv. Nového sveta (významný augustový objav 2009), vetvy smerujúcej na západ, plus prieskumy navôkol 1. bivaku v –260 m (labyrint Knossosu). Akcia bola úspešná, priniesla 900 m postupov a Mesačný tieň aktuálnou dĺžkou 24,1 km prekonal už inú známu, poľskú jaskyňu Wielka Snieźna, čím sa stal najdlhším v Tatrách!
Popritom sme však zrejme prišli o blahobyt 1. bivaku. V medzičase zhruba 3 mesiacov, čo sme tu neboli – sa totiž zrútil plafón siene, kde sme mali situovaný základný tábor jaskyne! Tri zo štyroch stanov, privalené mnohotonovými blokmi, podľahli skaze... Čo len energie sme pritom vynaložili, do transportov materiálu, navláčiť sem všetko potrebné, aby sa v tejto surovej a studenej jaskyni dalo ako-tak existovať. No hrôza pomyslieť, čo by sa prihodilo, keby plafón siene spadol práve v čase, keď sme prebývali v bivaku v plnom obsadení, 8 či aj 12 jaskyniarov... Miesto tábora pritom používame už 5 rokov! a každý si ho pochvaľoval.
Mesačný tieň však leží v zóne extrémnej neotektoniky. Vrchná polovica jaskyne je vlastne jeden rozmlátený kameňolom, plný blokovísk, závalov a rozďavených škár a veríme, že jaskyniar, ktorý sa tu ocitne po prvý raz, môže mať z toho i nedobré pocity. My sami sme sa však s charakterom priestorov už trošku zžili, voči ich nevrlosti otrnuli a hlavne pri prieskume nových chodieb si dávame dosť pozor, lebo hornina sa z bokov rozpukaných stien často odvaľuje, po veľkých plátoch. A vidíte, príroda je nevyspytateľná: nebezpečie vysokohorských jaskýň nám zasadilo úder, nad ktorým asi načim aj hlbšie pouvažovať. Hlavné poučenie: tábor v jaskyniach zrejme netreba stavať v dómoch, ani na pľacoch, kde je na dne akosi priveľa hrubej sute, a chaoticky naváľané bloky.
Čo sa stalo? Dómy v jaskyniach vznikajú často práve tak, že v niektorom mieste masívu je vyššia koncentrácia kríženia už vodou dávno opustených chodieb, tie postupne kolabujú a nad nimi vzniká klenbovite voľný priestor. Tento proces môže trvať milióny, státisíce rokov, no vo vysokých horách možno rádovo aj len tisícky rokov. No a zhodou náhod, my sme sa v Mesačnom tieni štatisticky trafili v 1. bivaku práve do jedného z takýchto eventov! Z prizmy krátkosti ľudského bytia štatisticky samozrejme nami sotva očakávaného. Príhodu sme rekonštruovali asi takto: plafón siene (odhadom možno aj cez 100 m3 horniny!) sa neutrhol priamo nad stanmi, ale pár metrov povedľa nich. Aj to však stačilo, aby sa z rozpukaných blokov vytvoril strmý svah a kĺzajúce sa, praskajúce platne o váhe i 5 či 10 ton, takmer zmietli tábor! Náš prvý dvojmiestny stan, najbližšie ku centrálnemu pultu kuchyne, dopadol ešte najlepšie: jeden z takýchto balvanov ho len "skrátil", pricvikol, plus na stan padla popritom platňa o hmotnosti asi 150 kg, ktorú sme sotva dvaja dokázali pretočiť... Tzv. "Prešovský stan" bol zasypaný spŕškou 10 až 30 kilogramových kameňov a dnes je z neho placka. Najhoršie si to odniesol stan našich plzeňských priateľov, ktorý veľký, najmenej 3-tonový balvan doslova preťal napoly! Dynamiku kolapsu si sotva možno dobre predstaviť a pre nás, čo jaskyňu bádame, je možno lepšie tak ani nerobiť. No hore v plafóne vznikla nad kopcom závalu regulárna stúpajúca chodba, ktorá tam predtým vôbec nebola. Tam kde bola ryha akéhosi prírodného chodníka ku vode, je dnes kopec a ryha ku vode je dnes popri stene, kde bol zas kedysi strmý svah blokoviska... Nad jamou s balvanom, kde si varieval Stankovič, Prešovčania, prípadne občasní hostia jaskyne, je dnes 2 až 3 metre rozbitej horniny! Kameň o veľkosti pneumatiky nákladného auta nám preletel kuchyňou, rozmetal hrnce a zastavila ho až protiľahlá stena siene, kde máme centrálny smetný kôš. V sieni sa popri stredovom zrútení odtrhlo aj zopár bočných kulís, takže zo záchoda je dnes výhľad dobrých 20 m až na vodu...
Možno že v blízkej oblasti Tatier došlo k lokálnemu zemetraseniu. Možno sa však plafón odtrhol celkom spontánne, gravitáciou, podobný proces je predsa len pre horské jaskyne prirodzený. Žeby sme stabilitné pomery siene narušili našou niekoľkoročnou, priebežnou prítomnosťou a bivakovými aktivitami (spanie, dýchanie, varenie, chodenie, záchod) sa nám zdá málo pravdepodobné. Odstupom času si však uvedomujeme, že cícerok vody, ktorý tiekol zhora v sieni niekedy v 2005-om ešte rozptýlene, akoby sa v posledných 2 rokoch koncentroval, až tak, že sme už nemuseli niekedy chodiť do zadu siene po vodu, ale len pod neho nastavili ešus a ten bol za pár minút naplnený. To nás mohlo na dačo upozorniť... Na druhej strane, na stanoch sme za niekoľko rokov výskumov nenašli jediný drobný zhora spadnutý úlomok a plafón sa zdal byť v pohode aj tým najskúsenejším jaskyniarom, ktorí tu kedy zatáborili.
Excelentný 1. bivak budeme musieť premiestniť. Zrejme do kompaktných chodieb tesne pred nástupom do šachty P30 Mesačná stvora, kde už nefúka vo veľkom profile tunelu tak silný prievan. Po vodu však bude treba asi chodiť naďalej do siene, kde sme mali tábor doteraz... a prezývame ju odteraz ako KREMATÓRIUM. Možno to vyriešime zásobnými bandaskami a službou (ktorá si vytiahne kartu...:-)) Tentoraz sme v našom tábore ešte v poslednom zachovanom stane prespali, a každému, kto by si chcel uvedomiť deštrukčné sily podobných závalov a potenciálne nebezpečie jaskýň, odporúčame najbližšiu našu akciu, kedy budeme bivak už asi rekonštruovať. (Alebo, že by sme tu na kúsky rozbité a potrhané placky prešovského a plzeňského stanu, ponechali, ako akýsi didaktický skanzen?)
No ale poďme radšej k pozitívnym záležitostiam. Prvým vytipovaným miestom akcie bolo "riečisko" v Novom svete, do ktorého sme naposledy len šachtou vhadzovali kamene. To bolo tentoraz temer vyschnuté, nečudo, na povrchu panovali mrazy iste i ku –20 °C! Hore i dolu prúdom sa podarilo rozobrať krátke závalíky a postúpiť tu 130 m, resp. 45 m. Zaujímavejší smer hore prúdom je predbežne ukončený balvanitým zaklinením v meandrujúcej chodbe, fúka tu prievan, avšak bolo by treba pár hodín práce. Menej zaujímavý smer dolu prúdom "končí" plazivkou vo vode. V tejto zóne sme ešte pretraverzovali tesne pred Handlovskou prierubou jednu stúpajúcu šachtu, zálomovitá chodbička však skončila po 30 m úžinou. Aj tu je však silný prievan, a predpokladáme, že niekde hore nad nami by mali byť mohutné šikmé galérie typu Tatra Open, už len sa do nich dostať... Treba sem prísť so silnejšou technikou; lán tu už máme k dispozícii i zo 200 m. Za stenou, teraz už bývalého 1. bivaku je Knossos, čo je labyrint rúrovitých alebo elipsovitých chodieb a paleosifonálnych kolien, s profilmi asi 2 x 3 m. Hoci bol nástup do tejto zóny len 5 minút od tábora (!), za tie roky sme tu skúmali len raz... Tentoraz sme tu nastúpali 100 m dlhou príkrou chodbou krížom ponad najspodnejší TatraOpen, je tu niekoľko šácht hlbokých 15 až 20 m. Sektor sme pomenovali ako GEJZOVA chodba, podľa Igorovho otca, ktorý nám už po niekoľko razy pomáhal hore do Širokej s vynáškami (aj tentoraz, plus fotograf M. Jandura, ktorý sa pridružil v Bielovodskej doline), ako darček k meninám. Pán Gejza má mimochodom 67 rokov a je to teda výzva, pre ďaleko mladších chlapov, ktorí si možno zimou radi "osvoja" niektorú z (publikovaných, ale aj nových) "príčin" Paľa Hríňa, len aby sa nemuseli trošku výstupom na Širokú zapotiť. (A vyčkávajú potom v nedele večer či pondelky ráno na mobile, zvedaví, ako sme dopadli. :-) )
Najvýznamnejší postup sme uskutočnili v strednom úseku východnej periférie spodného Tatra Openu. Drobné závalové prielezy nás priviedli do mohutnej kaňonovitej chodby (tzv. DRAČÍ MEANDER), ktorá vedie 300 m juhovýchodným smerom, kaskádovito pritom stúpajúc. Na jej konci sa otvára 60 m dlhý, mohutný priestor, akýsi troj-dóm, ktorý sme pomenovali ako Sieň BIBIANA. Výška priestoru je 20 až 25 m, samotná chodba má však na niektorých miestach výšku možno až 30 m, v niekoľkých leziteľných etážach. Je tu viacero pokračovaní, sú tu lalokovité bočné sieňovité zahĺbenia, menšie jazerá, niekoľkometrové prahy, a podľa výplní (len kremence, žuly nie) usudzujeme, že ide o semi-autochtónny prítok, formujúci sa niekde pod kremencovou nadložnou čiapkou Horvátskeho vrchu (1910 m n.m.). Zo záverečnej siene vedie ešte subhorizontálna okrúhla chodba, avšak po niekoľkých zákrutách je prisintrená, a profil 25 až 30 cm na výšku by mohol zdolať možno Milo Lisý, alebo štíhlica Gabča Majerníčkovie, avšak my s váhou cca 90 kg sotva. Chodby sú zaujímavé aj po genetickej stránke: našli sme tu kryogénne kalcity, a nie je preto vylúčené, že aj hlboké podzemie Mesačného tieňa mohlo byť kedysi v zóne "suchého" permafrostu.
Pri výstupe jaskyňou sme ešte rozpracovali veľmi dobré miesto v hĺbke –130 m, kam vanú extrémne silné stúpajúce prievany. Pajsrom ho nabudúce zdoláme možno za pol hodiny! Môžbyť práve tu existuje cesta ku ešte vyšším vchodom systému... ale na západný smer nám v priestore masívu logicky chýbajú hlavne veľké šikmé galérie (ako TatraOpen, Pino10), ktorých tam môže byť aj zopár kilometrov. :-) Takže, nabudúce si akciu určite nenechajte ujsť.