Mesačný tieň: ťahanie línií k povrchu

25.07.2010, Braňo Šmída

Vraví sa, že ak odídete na dovolenku, a chcete si ju užiť a vskutku si oddýchnuť, treba vypnúť telefón a všetko zanechať osudu. Aj z tohto dôvodu ste sa teda zatiaľ vyzvedeli, čo sa udialo, počas poslednej našej akcie v Mesačnom tieni (2.-5. júla 2010) zatiaľ len zo správy, ktorá opisovala kombinované male-female pôsobenie v prístupnejšom trakte systému obrovskej jaskyne. Do najvzdialenejších (a preto logicky aj málo obľubených :) nehostinných partií okolo -420 m, sme sa vydali vo štvorke Braňo Šmída, bratia Peter a Števo Šusterovci a Gabi Jakab. Áno. Chcelo to potláčať mnoho razy zvody iných voľných pokračovaní, ktorých je na trase až sem všade neúrekom. No pomyselné čerešničky na torte práveže ešte len možno budeme môcť pozberať. Čosi sa rysuje...
V rok po objave MT (2005) sa nám pomerne rýchlo podarilo potiahnuť lineárne pokračovanie po rieke jaskyne až do hĺbky -420 m ku tzv. sifónu Cukráreň. (Dnes je už tretím od jej „konca“.) Bolo však jasné, že zatopené úseky skôr či neskôr nadídeme, vyššími poschodiami. Tak sa aj stalo: v júli 2006 sme vo dvojke B. Šmída a M. Mikuš presekali štrkovo/zlepencovú zátku v nenápadnej diere najzažšieho SZ cípu tiahlej úrovne Metro – Apendix (-385 m). Odtiaľ stúpajú mohutné chodby, predelené dómami – a celá zóna sa navyše (v našom zmysle pozitívne!) blíži k povrchu, ale už o dolinu ďalej, než je tá s dnes stále jedinkým vchodom systému. Do tohto segmentu sme v priebehu času zavítali ešte zo dva razy: keď sme objavovali Šaolínove siene a narazili pod nimi znovu na rieku, a druhý raz keď M. Megela prekonal v r. 2008 sifón Medúzka v -441 m, pokročil k ďalšiemu v -451 m a tí čo sme ho v päťke sprevádzali, doteraz veľmi milo spomíname na päťdňové transportovanie potápačských vecí celou jaskynkou! :)
Potom sme našli Žufane a navôkol nich zopár nových km priestorov, takže robustný Mikiho dóm, okolie ktorého skýta fúry inšpiratívnych pokračovaní, poklesával v podvedomí záujmu na nižšie priečky. Nečudo, komu by sa sem aj chcelo... bádať. Na trase sem dnes už prechádzate cez tri (!) bivaky a koho by nelákalo, v nich zaľahnúť, ak sú dobre vybavené a každá akcia na ďalší deň je prísľubom lacnejších objavov v dĺžke aspoň niekoľko sto m. Za nimi nasleduje už len „hrozná“, sadistická jaskyňa, plná obludných čiernych kavern a závalov. Málokto to tu dnes pozná... a vrátiť sa odtiaľ dokážeme bez problémov doteraz tak dvaja-či traja.
O bratoch Šusterovcoch z Krompách, poprednej dvojici košicko-jasovských speleológov, ste už isto zachytili chýry, o ich progresívnom lezeckom postupe do plusu v Kunej priepasti. S mladším z nich, tridsiatnikom Števom, sme na poslednom Speleomítingu vo Svite našli niektoré spoločné vízie, čo sa týka jaskynného záchranárstva a slovo dalo slovo, ponúkli sme ich aj s Igorom Papom, aby zavítali do Mesačného tieňa – pretože zdatní, smelí, technicky dobre vybavení i motivovaní lezci ako oni, sa tu veru vedia prieskumne realizovať! Števo dokončil diplomovku a ohlásil sa.
Na prvej akcii v MT sa zvyčajne akurát tak rozkukáte – no v prípade týchto chlapov sme sa rozhodli uvažovať inak – čo keby sme ich, vhodili v jaskyni, rovno do „hlbokej vody“? Komínov či lezeckých možností – ich sympaticu – s očakávaným pokračovaním, je nám v tomto systéme známych dnes možno už aj na tri stovky! Tie najzaujímavejšie sú však isto, diery či vertikálne rúry a stropy dómov, nad ktorými sa dajú očakávať horizontálne tunely – a ešte lepšie kdesi na úplných perifériách systému.
Tak to má zrejme význam, rozširovať nekonenčnú jaskyňu.
Na poslednú akciu som asi dve hodiny meškal. Chlapi reku však, nech nečakajú – vyslal som ich vopred do jaskyne; so Stankovičom do 1. bivaku v -270 m trafia. V piatok 2. 7. som sa teda s partiou stretol večer až tu. Väčšina borcov, ktorí sem po tortúre s jedným či dvomi nabitými transportiakmi dorazí, všetko odhodí, a zaľahne do „perín“ (spaciakov)...
Šusterovci? Nachádzam ich možno 25 m vo výške, vyvesených v plnej aktivite v ohromnom hladkom komíne nad bivakom, do ktorého už roky zízame a hútame, čo nad ním je... Dobré! A tak kým varím polievku, a čaje, môžem chlapov pozorovať, ako lezú, akým štýlom komunikujú. Spúšťajú sa až ku noci... Komín stále pokračuje do nesmiernej výšavy hore – avšak musíme ušetriť špagátov (ako fixov), nitov a rovnako energie 5 prinesených akumulátorov. Čaká nás (a najmä ich) náročnejší oriešok – pokúsime sa zájsť až do Mikiho dómu, aby tam vyliezli do stropov, čo to dá. Venujem im k tomuto účelu aj mnou vykreslelnú ručnú schematickú mapku jaskyne, s červeno vyznačenými najstrategickejšími bodmi aktuálneho výskumu. Chlapi hneď pochopili, o čo sa nám jedná...
Chceme sa tam niekde pokúšať o nový spodný vchod.
V sobotu 3. 7. teda od 1.5-bivaku, kde opúšťame Stankoviča a Gabiku Majerníčkovie, pokračujeme vo štvorke Jakab, Šusterovci a Šmída do „dvojky“. Tá je v poriadku, dokonca aj po tisícročných vodách, ktoré ešte len pred pár dňami mučili Slovensko všade na povrchu... Ide sa však ďalej, až do 3. bivaku. Tu zisťujeme, že tzv. „potápačský tábor“ postráda k prežitiu dvojice jeden spací vak – inak je tiež kvázi funkčný. Rozhodujeme sa teda takto: aby Števo s Petrom nestrácali ani minútu (tu tak dôležitého) času, oni rozbehnú lezenie v stenách a zostanú tu na dva dni, ja sa s Gabim vrátim do dvojky, potom opäť ešte za nimi do trojky (s novým spaciakom) a zídem znovu prespať do dvojky.
Mikiho dóm je obludná dutina. V pôdoryse má asi 30 x 40 m, a na výšku? Dnes už vieme, že minimálne 60 m, ak nie viac... Celkom správne to vystihol ktorýsi prieskumník, keď to tu nazval – Zvonivá jama odspodu! Je tu niekoľko možných línií, ako pokračovať dohora, no na jednom mieste sú steny rozlámané a hrozí pád veľkých dosiek, iné vedú zas do previsu, ďalšia stena je zavlažovaná rozptýlenou spŕškou dažďa, prinášajúceho tiež kašovitý íl... Števo s Petrom rozbiehajú technické lezenie v centrálnej časti dómu – a keď som pri nich, po asi troch hodinách transportu opäť – už dosiahli takmer okraj ohromnej previsnutej rímsy v strede (?) výšky dómu. Ich osvetlené, neustále živo rozprávajúce postavičky sú v 30 metrovej výške, tak malinké... a to „vrch“ dómu či komínu Mikiho d. neobsiahli, čo vidím z diaľav v opare, možno ešte ani do polovice...! Nad nimi je vesmírna tma.
Tak nech sa vám, chalani, dobre po čine buvá! pomyslím si už len, jedla na varenie máte, spaciaky tri, a keď by vám bolo zimuška – oblečte si Megelov suchý trilaminátový neoprén, čo tu má odložený! :) požartujem trochu. Zase sem po vás prídem až zajtra, okolo siedmej navečer, dohodnuté?
Ľadom tu leží elektrocentrála, ktorú sme používali pri patrónovaní v -440 m. Vziať ju, nevziať? Do „dvojky“... Presunúť ju aspoň tam, by malo zmysel. Nakoniec sa rozhodujem, že áno: kus dolu kopcom pôjde aj (akoby) sama no a do bivaku to už nejako predsa dozviecham. Tam ma bude čakať čerstvý čajík, navarené a Gabi, ktorý sa mal zatiaľ postarať o bivakovacie zázemie. Vešiam si 11 kg „kabelu“ na plece, ale tlačí to na kľúčnu kosť, a ničí kríže, centrálu preto popodvihujem a znovu prilepujem k zemi, vždy po pár metroch toho najelegantnejšieho a vysoko efektívneho pohybu, čo som sa v jaskyniach rokmi priučil. Tu sa to veru zíde, centrála je krehká, nedá sa do nej kopať, ako do plne-váľaného transportiaku, ale vždy len položiť ako do vatičky... :) alebo priprieť o stenový výstupok. Kríže si veru pokričali, trochu.
V ďalší deň, nedeľu 4. 7. si s Gabom vymýšľame v dvojke ďalší „produktívny“ program: tu je centrála k ničomu, no ak bude funkčná, ako by sa veru zišla v 1.5ke bivaku... Nebudeme musieť vynášať stále z jaskyne a do nej akumulátory, ani vŕtačku! Nabijeme si to všetko v podzemí, a na ďalší deň už zas a zas môžeme mať kapacity plné. Myslíme pri tom na sektor Žufane, tam je toho ešte na mraky, a dier čo k tomu budeme potrebovať, do plusu i nadol... Prieskum či mapovačku sme preto oželeli, a „kabelu“ preniesli do 1.5ky. Niekedy sa treba prekonať, urobiť aj menej „oslavné“ záležitosti, v tejto jaskyni, aby sa v nej dalo dobre žiť... a bavilo vás to, dlhodobo. Máme preto dobrý pocit, a oslávime ho :) – krátkym zaľahnutím v 1.5ke. Spaciaky sú ešte vyhriate... No a keďže spaciakov je tu dosť, a miesta v stane pre troch – Gabi tu aj po príchode Jara a Gabiky z prieskumov môže už ostať s nimi. Ja si to rozplánujem, a keď už je čas – vraciam sa naľahko cez „dvojku“, do Mikiho dómu ku Šusterovcom. Meriam pri tom časy: z 1.5ky do 2ky 20 min., z 2ky do 3ky 30 min. ... Ani to priveľmi, hoci sám, nebolí. Je ešte aj čas si popri tom obzerať jaskyňu. To sa, keď vlečiete na trase jeden či dva vaky, moc nedá. Rýchlosť je vtedy tiež 2- či 3x pomalšia, máme to už vyskúšané – a energie spotrebúvate asi tak 4-násobne. Aj preto už istý čas odporúčam všetkým tunajším výskumníkom: neberte si do jaskyne viac ako 1 batoh/na hlavu, a ak najviac veľkosť IVO (žiaden maxi-bag). Viac ako toto evidentne zdržuje skupinu. No a spodné, náhradné oblečenie je treba navliecť na seba – „penu“ vám, vláčiť nebudeme.
Po príchode do Mikiho dómu – všade je tma! Letmá kontrola bivaku – chlapi-Šusterovci v ňom, podľa stôp, v pohodičke poprežívali, veci na varenie majú, pekne-úhľadne rozložené v sále, bezpečne pod jednou zo stien. Takto vypracovaných, samostatných prieskumníkov, sme tu už dávno nemali, pomyslím si... Buď sú niekde vysoko (nepočuteľne) hore, alebo v stenách vedľajšieho Dómu s vetvičkou, ktorý sa im po ukázaní nami tiež pozdával... alebo vyšli nejakou dierou hore rovno do doliny!?? :) (Nič sa predsa nedá vylúčiť.) Nad poslednou predstavou, ako sa (azda) vyklopili cez kosodrevinu alebo „poslednú suť“ na Svetlo Božie, sa až tak obliznem... Oj! to by nám tu pomohlo! Hneď by sa nabralo tempo new-kilometráže, a chodievalo by sa sem prieskumne – sťa na výlet! A koľko prieskumníkov, ktorých možno odrádza trochu aj čas, či neľútostné viac-dňové transporty jaskynkou, by možno znovuožilo. (?)
Pár razy hlasno zakričím, do tmavých monštruóznych priestorov... Heeéj!! Najprv nič. Spomeniem si však, že som chalanov nanavigoval tiež, možnosťou v strede dómu. Po trhline sa tu dalo vyliezť riskantným zosypaným závalom šikmo asi 15 m, potom nasledoval 5-metrový kolmý výšvih, ktorý sme ale už ani ja ani niekedy predtým Igor Pap bez techn.polezenia zdolať nevedeli. Hore nad miestom sa črtali z diery čeriny a najviac veľkých blokov kremenca a žuly (až do 1,5 m veľkých!!!!) bolo povypadávaných „niekde zhora“ práve v týchto miestach. (Inak, tieto nekrasy sem nijako vodou dopratané byť nemohli: málo opracované, skôr kváre ako obliaky, sem jednoducho PREPADLI – poriadnym vertikálnym skokom! – najprv ich to natlačilo a posúvalo gravitačne meandrami, tie sa prelamovali, vznikali dómy, a nad tými... je čo? :) Úvahy, úvahy... no niečo pravdy na nich bude.
Nasúvam sa čo najbližšie k diere, aby sa môj krik nakoncentroval. Aj keď lano z nej nevisí... no chlapi si ho mohli vyťahovať so sebou, najmä ak dnes majú možno najviac zo 60 m.
Z diaľav započujem: „Hee-lop!!“ Je to jasné, sú tam! Je to Števo, naučil sa takto zakričať, od Chorvátov, pri poslednej akcii s nimi a Čechmi v Slovinsku. Aj my sme takto kričiavali, v nekonečných šachtách Velebitu – dvojslabičný zvuk v tiahlych obrovských rúrach či šachtách interpretujete, v tichu, preludoch či pri drobnom šume dažďa, ako ľudský jednoznačnejšie.
Sadám si do kúta a čakám. Chalani sa ozvali z poriadnej diaľky... čo tam môže byť? Čo tam našli a kam-až vyliezli?
Postupne ich štrnganie karabínami a inou technikou počujem čoraz zreteľnejšie a už sa aj vynorili spoza výklenku. Sú dolu.
Tak ako bolo?
„No... je to tu riadna divočina, všade naokolo! Najprv (včera) sme liezli v tomto najväčšom dóme. Kedže sme si chceli nechať ešte rezervu špagátu aj na dnes, zanechali sme to, v asi polovici? tak... lano je tam však fixnuté, nestiahli sme ho. Neboli sme ani v polovici výšky dómu! Je to tam obrovské!! Ani si neviem predstaviť, ako to môže ešte pokračovať...“, konštatuje Števo. „Lezenie však nie je z najľahších! Stena je dosť rozpukaná, snažili sme sa ísť akousi šikmou špárou, a potom až pod rímsu. Nebude to hračka ani nabudúce...
Pokračovanie je však isté. Okrem toho, pozri za roh, aj tam je akýsi obrovský komín...“
No a do tej bočnej, diery? Tam čo bolo...?
„Tam sa to nad prahom, pri ktorom si bol už aj Ty, zase dosť zväčší: je tam poriadna dutina, dóm, len o niečo menší, než toto čo sme tu... Ani tam sme sa nedopracovali ešte do definitívneho plusu, rozšaluje sa to tam do viacerých možných smerov, videli sme kruhové stropné diery, upchaté sedimentom, ale aj meander, čo sme rozpracovali... Pôjde to tam! Nechali sme tam ako fix dokonca aj našu dynamiku.“
„Dóm Šusterovcov“, načrtávam im potmehúdsky. Dobre? Však, určite sa sem budete ešte chcieť vrátiť... Je to vážna výzva!
O.k. Chlapi balia postupne veci, a čo možem a dokážem, snažím sa ich presvedčiť, aby si tu z výstroja ponechávali. Ešusy, potraviny, karabínky... Nabudúce už tým pádom bivak majú prihotovený! A na povrch sa nám tiež pôjde ľahšie.
Vraciame sa v trojke do „trojky“. Uľahčíme si tak posledný, výstupový deň... Števo sa sťažuje na drobné bolesti hlavy, môže to byť, že málo piješ (vodu, priebežne), vravím mu. Tiež, na druhý deň máme ľahšie stavy hnačičky – možnože si naša partia ešte musí trochu zvyknúť, pri tej trochu-nehygiene, na cudzie mikroflóry.
S trojkou Gabi, Gabča a Jaro v 1.5ke som dohodnutý, že si ráno v posledný deň 5. 7. privstaneme, ich bivak by sme cestou späť mali dosiahnuť okolo 8.00 a spoločne vyrazíme v ústrety Slnku. Reku, keď by to tak nebolo, v pohode vyjdite z jaskyne sami, s Gabčou trafíte, a my sa ešte čo-to pováľame v spaciakoch, ak by sme trpeli únavou...
Kanadské žartíky sú však povolené, no nie? :) Števo aj Peter sú vo výbornej kondícii, vymyslím preto „plán“ na večného buntoša Jara, ktorý zvyčajne v bivakoch v MT otvára očká už o piatej-šiestej, a nedá sa nám dakedy dospať... Čo keby sme ho „pozitívne“ prekvapili? Vstaňme v našom bivaku o 4.00, veď doma dospíme a keď práve budú Jaro a spol. v 1.5ke vstávať a variť prvý čaj – prevalíme okolo nich ako tanky! :) Veď, komu by sa chcelo z jaskynky vyliezať stále poslednému...
Tak sa stane. Prekvapenie je náramné! Musím tiež uznať, že z jaskyne sa borcom vychádza po ťažkej akcii, ako bola táto, predsa len lepšie – keď je ešte dakto (alebo aj viac kusov) vo vašom závese...! :))))) Akoby vás von, sama vytláčala akási samosila... Teším sa. Progres akcie vynikajúci, perspektívy sľubné, a to som si ešte celkom zľahka v medzirošáde presunov 3. 7 zaobjavoval, 350 m v sektore medzi Metrom a Hieroglyfkou. Krátko sa zastavíme v 1. bivaku: hoci dva stany sú už presunuté, v jednom sme stále ešte 2. 7 dvojica prespali(!) a naďalej tu varíme... Zával, ktorý nám tento tábor rozdrvil, akoby bol už len nejakým zabudnutým odvarom. Zvláštne, ako funguje ľudská duša: hútam nad obyvateľmi pod ľadovcami Islandu, pod ktorými sa skrývajú (aj vybuchujú) činné sopky či Amíkmi okolo zlomu San Andreas...
No a pre partiakov Šusterovcov ešte jedno drobné vyznamenanie: od 1. bivaku trafia von, idúc napred, skoro sami! Je to poznať, ak idú do takejto jaskyne zabehaní, skúsení a odolní jaskyniari. Skoro som za nimi ani nestíhal.

Rezulty: Významný lezecký posun, či počiny v najvzdialenejších pasážach jaskyne. K slovu sa zrejme o krátky čas prihlási georadar. Spodné bivaky veľké vody nespláchli. V najvrchnejšom 1. bivaku sa, prekvapujúco, ľudia stále najradšej zdržujú na pôvodnej ploche, pod nebezpečným stropom. Presuny medzi bivakmi naľahko sú bezproblémové. Jaskyňa by mala už nabudúce presiahnuť jubilejných 25 km. Možno by sme to trochu mohli v podzemí osláviť? :) Prídu Plzeniaci, no a popracujeme trochu aj na denivelácii do plusu.