Mesačný tieň: Pustatinami Nového sveta

03.03.2010, Igor Pap

Nevypočítateľný február, zimné podmienky, choroby a nechuť sa podpísali pod posunutý termín už našej druhej tohoročnej výpravy do hlbín Mesačného tieňa. Veľká škoda, že kvôli dobehu chrípky na ňu nakoniec nemohol ani Braňo, ani Stankovič, či iní ťahúni, ani osvedčení nosiči. Zimné akcie sem sú vždy späté s väčšími útrapami a špecifickou neistotou. Prešliapať stopu Spišmichalovým žľabom, traverzovať tri lavínové dráhy a dotrepať hore horu materiálu, býva neraz na hranici našich síl. Nebolo tomu inak ani tentoraz.
Ráno v stredu 24. 2. sa na Lysej Poľane stretávame štyria: Karlovia (Kocourek a Jindra), Pap a nejaskyniar Juraj Klea. Ďuro je ostrieľaný horský matador, vyznávač extrémnych športov s himalájskymi skúsenosťami. Do jaskyne šiel prvýkrát vôbec, čisto zo zvedavosti a k tomu zamak adrenalínu. Na Lysej nás ale zaskočí hromada snehu, ktorý neveští nič dobrého... Chytáme sa za hlavu, že sme si nepribalili lyže plus tulenie pásy. Zatiaľ čo juh Tatier bol takmer suchý, tu na severe panuje pravá zimná atmosféra. Jediné snežnice, ktoré mám sú slabou útechou. V Tatrách je vyhlásený 3. lavínový stupeň, hrozí zosuv samovoľných lavín, túry sa absolútne neodporúčajú. Veľmi starostlivo si pripíname naše pipsy, sondy a lopatka sú tiež po ruke. Prichádzajú mi na um traja Rusi, ktorí bádali hlbokú jaskyňu Snežná-Mežonovo na Kaukaze a zmietla ich napokon raz lavína... Výstup sa môže začať. A naozaj, v žľabe je vyše metra nového snehu. Postupne sa meníme vo vedení, aj taktiku. Batohy vždy ostávajú dolu, na akýchsi medzištandoch, kde aj varíme, stopa sa prešliapava naľahko. Neskôr sa ide opäť dolu, po náklad. A tak dookola. Suverénne najviac maká práve Juraj. Ku vchodu jaskyne nám to trvá "iba" šesť hodín! Je to môj druhý „najlepší“ čas. Rekord zo 6. sept. 2007 v čase 8 hodín sa tentokrát nepodarilo prekonať... Vtedy polovica mančaftu nedorazila ani k diere, ako v noci panicky prchala pred padajúcimi „letnými“ lavínami. Tortúra potom pokračuje ťažkým transportom do „Port of Prince“, nášho 1. bivaku. Máme dve nové laná, hŕbu železa a poživeň na 5 až 6 dní. Okrem iného vlečieme vŕtačku, štyri batérie, nový stan, karimatky... Plány, čo som mal doma, boli ešte veľkolepé! Asi som nebol úplne pri zmysloch, no materiál sa poctivo zabezpečil. A tým to asi aj skončilo. Pre Plzeňákov po prebdenej noci v autobuse, to museli byť nekonečné galeje. O 21.00 sme už všetci pokope a "doma". Päťtonový balvan v strede plzeňského stanu chvíľu púta pozornosť našich priateľov, únava je však mocnejšia čarodejka ako strach. A chlapi si líhajú len tak pomedzi balvany. Ďuro si nachádza kútik v našom pôvodnom, „skrátenom“ stane pri pulte, spoločnosť mu robí hŕba skál, aspoň sa má ku komu pritúliť... :-) Nik z nás ale v noci poriadne nespí. Skaly sú až príliš ostré. Zajtra nás čaká ďalšia chuťovka, pre niektorých ozajstný krst ohňom. Koncové závaly Nového sveta.
Nový svet je sektor, ktorého logiku nedokážame zatiaľ ešte poriadne rozlúštiť. Intenzívne však na tom pracujeme. Zdá sa, že vody sem pritekali generálne zo západu a táto úroveň významne odvodňovala celý dnešný priestor Spišmichalovej doliny. Medzi jej bralami a hĺbkou cca -300 m, kde sa budeme pohybovať, nám nie je známe zatiaľ nič jaskynné! Durch prešpikované prívodnými chodbami, meandrami to však musí byť aj tu. Zatiaľ sme sa snažili dostať do „bielych miest“ odspodu, na už niekoľko sto metrov to tu podchádza najspodnejší Tatra Open a podobné veľké šikmé galérie by mali byť teda aj tu. Naša výprava sem je už piata v poradí, zatiaľ materiálne najlepšie vybavená. Niť postupu na miestach, ktorým sa povenujeme, je prerušená závalovou zónou s intenzívnymi prievanmi. Nádherne modelované, pôvodne freatické trubice, sú tu niekde rozdrvené, do kaší neuveriteľnými tlakmi. Partie, kam ideme, sú vzdialené 3 hodiny od 1. bivaku, je teda jasné, že aj tam budeme musieť časom postaviť nejaký postupový bivak.
Na akciu vstávame o ôsmej, chlapi sú dolámaní, rýchlo sa ale dostávajú do pohodičky. Náš postup prerušujeme v mieste zvanom Handlovská prieruba (alebo: porub), kde „vyčisťujeme“ od blokov kritický prielez. Na poludnie sme pri cieli cesty. Je ním zával tesne vedľa dómu Markétka, ktorý rozpracovala predchádzajúca jesenná výprava. Skaly sú očistené a tak mám možnosť detailne preštudovať zával. Vyšetrenie však nedopadlo najlepšie. S dispozíciou, akú máme dnes (7 vecičiek) to vyzerá na zabitý čas a podľa toho aj nakladáme s tým čo nám vystal. Ideme opáčiť ďalšie možnosti. Braňo mi dal pred odchodom zopár tipov. Zaujímavým miestom sú od Markétky asi 200 m vzdialené úzke stúpajúce trubice. Všetky sú plné sute a vždy podchvíľou nás zastaví v postupe vpred zaklinený balvan, ktorý treba zas a zas „rozpojiť“. A tak to ide stále dookola: keď sa prekážka vyparí, objaví sa hneď ďalšia... Ani si neuvedomujeme, ako ubehol čas. Celá vetva je už plná štipľavého dymu. Ktosi pozrie na hodinky, treba sa nám už vrátiť. Polnoc v 1. bivaku stíhame akurát. Perspektívne pokračovania zostali naďalej otvorenými. My sme sa pokúsili o úplný logický záver(?) vetvy, ale zaujímavé stúpajúce veci pred tým zostávajú nepokorené. Treba tu vždy kúsok povyliezť, jeden či dva kroky, a môže to zase povaliť... Naposledy som tu preliezal, istený Braňom jednu šachtu, ale na prielez okienka s prievanom za ňou nám akurát chýbalo dláto a väčšie kladivo. No lano tam už je, zaseklo sa nám pri sťahovaní.
V 1. bivaku, chlapi nemajú stále ešte postavený vlastný stan a tak sa scenár predošlej noci opakuje. Ráno treba preto konať. Tri prebdené noci môžu hroziť v takejto surovej jaskyni závažnym problémom. Púšťame sa do planírovania novej plošiny pod monolitickým stropom susedného dómu. Na obed postavíme konečne stan. Zatiaľ pre dve osoby. Pol hodiny prestávka a už zas utekáme jaskyňou na ďalší prieskum. Cieľom je Plzeňský sektor pri šachte Mesačná stvora, spodné etáže. Chlapi majú vytipovaný postup v podobe mohutného okna v stene jednej nepomenovanej šachty. Spočiatku klasické lezenie a bravúrne ho predvádzajúci Jindra, neskôr technická pasáž, ktorá ústi v rozlámanej štrbine okna. Odtiaľ 20 m zlaňák do susednej šachty s ďalším oknom. Tu ale príbeh končí, nachádzame stopy, merací bod a miesto si aj veľmi dobre pamätám, je tu úžina s visiacim blokom v tvare dýky. S Erikom Kapucianom sme tu po prvý raz bádali ešte v roku 2006. Rýchlo sa naorientujeme a pripájame na hlavný ťah. Pekný deň sa blíži ku koncu. Vraciame sa do bivaku a hoši sa nemôžu dočkať až zalezú do spacákov. Večer ešte sľubujem Ďurimu za dobre odvedenú spoluprácu odmenu. Pôjdem s ním už zajtra (4. deň) na povrch. Ďurimu sa od dojatia takmer tlačia slzy do očí. Je to asi najkrajší darček jeho ostatného života.
Je sobota, no aktivity pod zemou sa ešte neskončili. Chlapi sa konečne vyspali a sú znovu vo forme. Nás čaká výstup do neistých podmienok, Plzeňáci plánujú ešte dáku-tú mučiareň. Kde? Samozrejme v Plzeňskom sektore. Tam sa cítia ako doma, a chcú vystopovať silné prievany, ktoré sme deň predtým spozorovali. Darí sa im napokon nájsť nové perspektívne miesto s extrémnym prievanom. Je to však zával. Ešte v ten deň navŕtavajú dve miesta na ďalší odpal. Jedno na normálke, druhé v perspektívnej úžine. Domapovávajú niektoré svoje staršie veci. Aby toho nebolo málo, do polnoci postavia v novom mieste bivaku ešte ďalšiu plošinu pre nový stan.
Čaká ich už štvrtá noc v jaskyni! a potom víchrica na povrchu. Kto bol v tú nedeľu 28. 2. v Tatrách, určite vie o čom píšem. Sumárum akcie v podobe 150 m objavov príliš neoslní, no to podstatné, pocit z dobre urobenej roboty nám nikto nevezme. V prvom rade treba pochváliť Ďuriho. V jaskyni sa neflákal, niesol čo sme mu naložili, nesťažoval sa a možno pritom trpel. Svoju povesť tvrďasa potvrdil. Výkon Čechúrov sa odzrkadlil v dvoch rovinách. Vo výdrži, i v odhodlaní maximálnej podpory našej "úderky", pričom v čase osobného voľna, keď ona už oddychovala (spala), poctivo zapracovali ešte na svojom zázemí. V podstate sa nezastavili za celých päť dní. Potvrdili úlohu team-lídrov Mesačného tieňa.
Vykľula sa z toho napokon celkom vážna akcia, veď napokon vo „vysokom“ podzemí zimných Tatier dnes takmer nik okrem nás nepôsobí. Spomeňme ešte slová klasika, v inšpiratívnom príspevku "Jaskyniar v zime" (Spravodaj 4/1983), že pri veľkých a dlhých jaskynných sústavách sú zimné akcie možno tými najvhodnejšími! Cit.: „V zime je v jaskyni relatívne teplejšie ako v lete; je to dôležitý psychologický faktor – keď sú už jaskyniari dnu v jaskyni, nič ich neláka rýchlo vyjsť von!“ či „...menej tu kvapká, intenzívnejšie sa prejavujú prievany, ktoré je ľahšie identifikovať...“ Len napríklad.
Mesačný tieň má ku 1. 3. 2010 dĺžku 24 250 m. Nabudúce sa tu hádam pozrieme opäť do najvzdialenejších končín, ako Šaolínove siene okolo -420 m, či závery Žufaní, načim by nám už bolo tu aj zliezť do fúry šácht, ktoré stále len obchádzame. No a letnú sezónu začneme možno pekne zľahunka, na slniečku od povrchu, či už pokusmi o vrchné vchody, alebo o spodný. To len tak na okraj, kto by sa chcel pridať. Toho roku je v pláne možno prvá symbolická tridsiatka.